Medzi slovami

  Pamätám si, keď mi všetko pripadalo ako vo filme. Hlasný svet paragrafov, tvrdení a výčitiek mi nedával zmysel. Z neho robili otca, ktorý sa nestará. Sledovala som to pojednávanie po boku človeka, ktorý miloval, hoci v inom rytme. Žil v zahraničí, chodil, keď mohol, trávil čas so synom, posielal výživné. A predsa - nestačilo. Vždy sa našlo niečo, čo bolo zlé. 🫧 PRAVDA NIE VŽDY KRIČÍ      Ako keby sa rozvod prestal týkať detí - stal sa súbojom obrazov . Kto je lepší, kto vie hlasnejšie obhájiť svoju stranu. Akoby už nešlo o kontakt medzi otcom a synom, ale o hierarchiu hodnôt, ktoré sa merajú v advokátskych slovách.      Oproti mne stále advokátka, bojovná ako levica. Šla tvrdo, suverénne. No mne stále vŕtalo v hlave - za čo vlastne bojujeme? O čo tu ide? Je toto skutočne rozvod? Alebo len tichý zápas o moc , v ktorom sa deti stávajú kulisou ?      A vtedy mi to došlo: vybrala som si správne. Mediáciu . Tento svet advokácie nie je pre ...

  Ticho sa roztiahne po miestnosti ako hustý dym, keď sa otvoria dvere. Neviditeľná tiaha sa vlečie za postavou, ktorá vchádza. Miestnosť "stíchne", nie preto, že niekto kázal mlčať, ale preto, že neviditeľná sila tomu velí. Každý cíti, že sa niečo nezvratné blíži.             🎭 INAKOSŤ NIE JE VŽDY VIDIEŤ           Niektorí ju nosíme ako tetovanie na koži, iní ako tichý šepot v duši . Môže mať farbu pleti, ale aj farbu názoru. Ukrývame ju hlboko v sebe - ako pocit, presvedčenie, orientáciu, názor, vieru. Je ukrytá v slovách, ktoré si netrúfame vysloviť. Dôležité však nie je čo nás robí inými. Dôležité je, ako s inakosťou zaobchádzame - u seba aj u druhých.             💬 PRÍBEH MLADEJ ŽENY           Jedného dňa za mnou prišla klientka. Mladá žena. Mama syna. Sadla si oproti mne, ramená zvesené, hlas tichý.           "Idem ...

        V miestnosti bolo ticho, napäté a ťažké ako vlhké plátno. Sedeli oproti sebe, ale nedokázali sa na seba ani pozrieť. Pohľady blúdili po stenách, ruky sa krútili v lone a oni sa stále viac zabárali do kresiel, akoby chceli úplne zmiznúť. Jeden pohyb a atmosféra by sa mohla rozpadnúť. A práve v tej chvíli, keď sa zdalo, že nie je možné nájsť spoločnú reč, zaznela veta – vyslovená ticho, bez obvinenia. Empatia nespôsobila zázrak, ale niečo sa pohlo. Napätie sa nezmizlo, ale už nebolo osamelé.       🔎  Empatia nie je len "cítiť s niekým". Môže mať dve tváre : emocionálnu , keď prežívame pocity druhé tak silno, že ich cítime vo vlastnom tele, kognitívnu , keď rozumieme, čo druhý cíti , hoci sami tú emóciu nemáme .        V mediácii pracujú obe formy ruka v ruke. Emocionálna  empatia vytvára spojenia , kým kognitívna prináša nadhľad a porozumenie .          🧠Empatia je často ...

  Dvere sa zvreli silnejšie, než bolo treba. V miestnosti zavládlo napätie. Ona kričala - slová sa lámali o vzduch, ktorý už nikto nechcel dýchať. Všetci stíchli, nie zo súcitu, ale zo strachu. Ale čo ak ten krik nebol útok? Čo ak to bol jediný spôsob, ako sa jej vnútro konečne dostalo na povrch?             🔍 ČO SA SKRÝVA ZA KRIKOM - REČ MOZGU POD TLAKOM           Keď človek kričí , často to nie je výbuch voči druhému - ale signál, že jeho vnútro už nedokáže uniesť ticho. V mozgu sa aktivuje centrum emócii - limbický systém , ktorý spracováva strach, bolesť, frustráciu. Ak je zahltený, nefungujú bežné regulačné mechanizmy - ako keby sa dvere medzi pocitom a slovom zatvorili .          Krik tak nie je útok. Je to reakcia tela v stave emočného preťaženia . V tej chvíli mozog nedokáže formulovať pokojné vety, iba hľadá výstup - únik - nech už je akýkoľvek.         ...

  "Neviem, čo zlé som urobil. Neviem, prečo už nechceme byť spolu. Ale ja som stále tu."            📓 * TICHÁ KOMORA BOLESTI *           Sú bolesti , ktoré nemajú krik . Nehádajú sa, nebúchajú dverami, neplačú do vankúšov. Niektoré bolesti sedia po tichu v rohu detskej izby , zatiaľ čo za dverami sa rúca ich svet .           Rozchod či rozvod rodičov sa nedeje zo dňa na deň. Je výsledkom procesu, rozhodnutím, únikom alebo začiatkom niečoho nového. Pre dieťa je to však moment, keď sa otvára priestor - tichý, chladný , možno bez okien. Časopriestor medzi dvoma svetmi , v ktorom čas plynie inak; v ktorom sa nikto nepýta na jeho názor, hoci tento priestor mení životy .           Nie je to iba o nových pravidlách, víkendových taškách či dvoch Vianociach. Je to o strate istoty , o porušení mapy domova, o neprítomností odpovedí na otázky, ktoré sa nik nepýtal . ...