Medzi slovami

  Niekedy sa vo vzťahu deje niečo zvláštne: dvaja ľudia sa milujú , chcú sa priblížiť k sebe a predsa sa míňajú . Nie preto, že by si nerozumeli, ale preto, že ich strachy majú rôzne tvary. Až keď sa prestanú brániť a začnú hovoriť o tom, čo ich naozaj bolí, ukáže sa, že bojujú s tým istým "nepriateľom" - len každý z inej strany. 🌱        Občas sedia vedľa seba dvaja ľudia, ktorí sa už dlho nevedia naozaj stretnúť. Každý z nich má svoju pravdu, svoje rany, svoje "ALE". A predsa ... keď sa na chvíľu pozrieme pod povrch, zistíme, že ich strachy majú rovnaký pôvod. Len iný tvar.      On sa bojí, že nie je dosť. Ona sa bojí, že je príliš.      On sa bojí, že ju stratí. Ona sa bojí, že sa stratí v ňom.      On kričí, lebo nevie, ako inak si vypýtať blízkosť. Ona mlčí, lebo nevie, ako inak si chrániť hranice.        A tak sa míňajú ako magnety s rovnakým pólom - blízko, ale nedotknuteľne. Nie pret...

  Posledné mesiace som nechala slová odpočívať. Niektoré sa stratili, iné sa premenili, a pár z nich sa vrátilo späť - tichšie, ale pravdivejšie. Možno to tak má byť. Nie všetko treba pomenovať hneď. Niektoré myšlienky dozrievajú ako ovocie, ktoré sa nedá urýchliť. A tak začínam rok nie plánom, ale šepotom. Nie zoznamom úloh, ale pár vetami, ktoré ma niesli, keď som nevládala niesť samú seba. Sú to malé svetlá, ktoré som si odkladala do vrecka. Pre prípad, že by sa zotmelo.   "Miluj ma, keď som sa zašpinil, lebo keby som bol čistý, miloval by ma každý." - Dostojevskij Táto veta ma naučila, že láska je najkrajšia tam, kde sa nehrá na krásu . V špinavých rukách, v unavených očiach, v dňoch, keď sa človek hanbí za vlastné ticho. Láska, ktorá si nevyberá chvíle, ale človeka.  Takú si chcem pamätať.   "Nemusíme rozumieť všetkému. V tom je to čaro - prijať veci také, aké sú a povzniesť sa nad ne." (môj výrok) Niektoré udalosti sa dajú pochopiť až z diaľky....