Preskočiť na hlavný obsah

** KEĎ SLOVÁ BOLIA - ako počúvať, aby sme rozumeli? **

 


Sedeli vedľa seba. Ona rukami stláčala vlastné kolená, on sa lakťami opieral o tie svoje a žmolil si ruky. V miestnosti bolo ticho, ale nie pokojné. Ich posledná výmena slov nebola ostrá. Bola chladná - plná viet, čo zanechávajú jazvy ešte dlho po tom, čo odzneli.

A predsa prišli. Nie preto, aby sa presvedčili kto má pravdu, ale preto, že niekde vo vnútri cítili: takto to už ďalej nechceme. 

         

        Ako mediátorka som mnohokrát sedela pri rozhovoroch, kde bolo viac bolesti než slov. A práve tam sa začína ozajstné počúvanie. V tomto článku sa pozrieme na to, ako sa dá počúvať tak, aby to liečilo — nie zraňovalo. Ako môžeme nielen rozumieť tomu, *čo* druhý hovorí, ale *prečo* to hovorí.

        Veľa ľudí si myslí, že počúva. Ale v skutočnosti často len mlčia, kým si v hlave formulujú, čo povedia. Znie to ako dialóg, no v skutočnosti je to len súboj dvoch monológov.

        Počúvať znamená byť ochotný vstúpiť do sveta toho druhého - bez obrany, bez pripomienok, bez hľadania protistránky. Znamená to vypočuť nielen *obsah* jeho slov, ale aj *emóciu*, ktorá ich nesie. Keď sa naučíme počúvať bez toho, aby sme hneď hodnotili, reagovali či opravovali, vytvárame priestor, v ktorom sa môže objaviť porozumenie.

        V mediácii nie je počúvanie len nástrojom. Mediácia je miestom, kde sa skrz počúvanie  mení dynamika vzťahu. Nie je to o tom, aby sme "pochopili problém", ale aby sme *pochopili človeka* - jeho vnímanie, hodnoty, obavy, zranenia.

        Keď partner počuje, že nie je odsudzovaný, ale skutočne vnímaný, zvyčajne sa deje niečo zázračné: začne sa meniť tón, postoj, niekedy dokonca celý vzťah k téme. Počúvanie znamená zdržanlivosť - umožniť druhému vyjadriť sa bez prerušenia. Znamená byť zvedavý na jeho svet, nie na vlastné potvrdenie. A najmä: byť prítomný. Práve v týchto momentoch - keď sa ľudia skutočne počujú - sa začína obnova dôvery.

 

**Zastav sa skôr, než odpovieš.**

Nereaguj okamžite - pár sekúnd ticha často prinesie lepšie slová než impulzívna reakcia.

**Opýtaj sa: "Ako to myslíš?"**

Pomáha to ujasniť si význam a zároveň ukazuje záujem o druhého.

**Odolaj nutkaniu opravovať.**

Skús namiesto toho uznať, že druhý má právo na svoj pohľad - aj keď sa líši od tvojho. 

**Zaznamenaj emóciu, nie len obsah.**

Ak počuješ hnev, zranenie, strach - pomenuj to: "Znieš sklamane ... Je to tak?"

**Snaž sa byť prítomný.**

Žiadne scrollovanie, žiadne odbiehanie - skutočné počúvanie si vyžaduje celého človeka.

 

        Spočiatku boli rozhovory napäté. Každý sa snažil presadiť svoj pravdu, vyhrávať v argumentoch, nie pochopiť druhého. Slová zaznievali ako obrana, nie ako pozvánka k porozumeniu. Po niekoľkých stretnutiach, keď sa obaja naučili vydržať a zniesť ticho, vnímať emócie za slovami a nechať partnera dohovoriť bez prerušovania, sa začalo niečo meniť. Nie náhle - skôr jemne, ako keď vietor prevracia stránku knihy. Jeden z nich po prvýkrát povedal: "Teraz som mal pocit, že ma naozaj počúvaš." V tej chvíli už nešlo o spor. Išlo o spojenie.

        Takéto zmeny sú možno nenápadné, ale sú hlboké. Vynikajú tam, kde sa človek cíti videný, počutý a rešpektovaný. A práve v tom je sila skutočného počúvania.

        Počúvať je jednoduché ... kým to neskúsime naozaj. Pravé počúvanie totiž nie je pasívne. Je to aktívne rozhodnutie byť prítomný, pozorný a zvedavý - nie na chyby, ale na podstatu človeka oproti nám.

        Ak vás tento  článok oslovil, skúste dnes jeden malý experiment: keď vám niekto bude niečo rozprávať, namiesto reakcie mu len poďakujte za to, že sa vám otvoril. Neriešte, nevyvracajte, nehodnoťte. Len počúvajte. Ľudia nechcú byť hodnotení, chcú byť vypočutí.

        Možno sa nestane nič ... a možno sa otvorí nový priestor *medzi slovami*, v ktorom sa porozumenie rodí.

        Pretože niekedy tie najdôležitejšie zmeny začínajú práve tým, že sa rozhodneme skutočne počúvať. 

 

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

** ČASOPRIESTOR MEDZI DVOMA SVETMI - Priestor, kde sa všetko cíti. **

  "Neviem, čo zlé som urobil. Neviem, prečo už nechceme byť spolu. Ale ja som stále tu."            📓 * TICHÁ KOMORA BOLESTI *           Sú bolesti , ktoré nemajú krik . Nehádajú sa, nebúchajú dverami, neplačú do vankúšov. Niektoré bolesti sedia po tichu v rohu detskej izby , zatiaľ čo za dverami sa rúca ich svet .           Rozchod či rozvod rodičov sa nedeje zo dňa na deň. Je výsledkom procesu, rozhodnutím, únikom alebo začiatkom niečoho nového. Pre dieťa je to však moment, keď sa otvára priestor - tichý, chladný , možno bez okien. Časopriestor medzi dvoma svetmi , v ktorom čas plynie inak; v ktorom sa nikto nepýta na jeho názor, hoci tento priestor mení životy .           Nie je to iba o nových pravidlách, víkendových taškách či dvoch Vianociach. Je to o strate istoty , o porušení mapy domova, o neprítomností odpovedí na otázky, ktoré sa nik nepýtal . ...

** KRIK NEMUSÍ BYŤ HROZBA - je to správa **

  Dvere sa zvreli silnejšie, než bolo treba. V miestnosti zavládlo napätie. Ona kričala - slová sa lámali o vzduch, ktorý už nikto nechcel dýchať. Všetci stíchli, nie zo súcitu, ale zo strachu. Ale čo ak ten krik nebol útok? Čo ak to bol jediný spôsob, ako sa jej vnútro konečne dostalo na povrch?             🔍 ČO SA SKRÝVA ZA KRIKOM - REČ MOZGU POD TLAKOM           Keď človek kričí , často to nie je výbuch voči druhému - ale signál, že jeho vnútro už nedokáže uniesť ticho. V mozgu sa aktivuje centrum emócii - limbický systém , ktorý spracováva strach, bolesť, frustráciu. Ak je zahltený, nefungujú bežné regulačné mechanizmy - ako keby sa dvere medzi pocitom a slovom zatvorili .          Krik tak nie je útok. Je to reakcia tela v stave emočného preťaženia . V tej chvíli mozog nedokáže formulovať pokojné vety, iba hľadá výstup - únik - nech už je akýkoľvek.         ...